Je Evanjelická cirkev a.v. na Slovensku v úpadku, alebo je všetko v najlepšom stave, ako sa nás o tom snažia niektorí cirkevní predstavitelia dennodenne presviedčať? Je vnútorné rozdelenie cirkvi prejavom jej rastu, zodpovedá pluralite názorov a je to prirodzené a správne? To že do cirkevných funkcií sú vyberaní a predvolení výhradne „lojálni“ kandidáti je v súlade s Cirkevnou ústavou našej cirkvi? Je pokles členov evanjelickej cirkvi (a nové sčítanie tento stav bezpochyby potvrdí) iba prirodzeným javom úpadku kresťanstva na Slovensku, či vo svete vôbec? Je štvorstupňová štruktúra cirkvi (zbor, seniorát, dištrikt, generálna cirkev) v podmienkach postupne prichádzajúcej samosprávy cirkvi najideálnejším usporiadaním? Je cirkev dnes riadená skutočnou vôľou cirkevných zborov, alebo skupinou „vyvolených“? Je paritný systém duchovní vs. laici (neordinovaní) stále najideálnejšie riešenie pri správe nielen duchovných ale aj materiálnych, ekonomických, právnych, výchovno-vzdelávacích a iných oblastí života cirkvi?
Kresťanský marazmus
Nie som ani mladý, ani starý, no vlasy už zredli a keď im dovolím dlhší strih, tak je zo mňa zrelý šesťdesiatnik. Čosi som prežil, no prechovávam úctu ku skutočným šedinám. O čosi viac, keď v hlavách pod nimi zrieť biblickú múdrosť. Títo bratia sú pre mňa vzorom úprimnej viery, zápalu o cirkev napriek tomu, že mnohí by si mohli povedať – prežili sme svoj čas, bojovali sme dobrý boj viery, nechajme teraz mladých, či aspoň mladších. Ja som im vďačný, že to tak nenechajú a tiež zato, že im záležitosti okolo cirkevného diania a budúcnosti cirkvi sú stále hlboko vryté do ich sŕdc a mysle. Takmer s pravidelnosťou prichádzajúcej Luny prostredníctvom svojich príspevkov, vstupujú do tohto cirkevno-diskusného priestoru. Nechcem a nebudem menovať, oni túto poctu nepotrebujú a ani po nej netúžia. Oni sú však tí, ktorých názory na súčasný stav evanjelickej cirkvi sú, či minimálne môžu byť, zvlášť zásadné a významné a nemožno nimi pohŕdať či ich prehliadať. Stav cirkvi však nezaujíma a nemôže zaujímať iba tých skôr narodených, ale je to téma, ktorou žijeme všetci jednotlivci i cirkevné spoločenstvá, ordinovaní aj neordinovaní, mladí rovnako ako tí starší – jednoducho celá cirkev.
„V slepých uličkách“
Téma úpadku Evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku, či stagnácie alebo stavu, ktorý by sme mohli ľudovo povedané označiť ako „v slepých uličkách“, je omnoho zložitejšia a vyžaduje úprimnú a zodpovednú analýzu. To čo mi najviac rezonuje v mysli je, že sme stratili schopnosť pre objektívne vnímanie, či posudzovanie reality. To, že jeden obraz vnímame rozdielne je do istej miery akceptovateľné a prirodzené, zodpovedajúce ľudskej rôznosti. Avšak musí existovať spôsob pre spoločné pomenovanie toho, čo cirkvi škodí a čo naopak prospieva. Tou prizmou, objektívom pre nás kresťanov nemôže byť nič iné iba skutočné živé Božie slovo, prijímané vierou v zmysle učenia našej cirkvi s dôrazom na augsburské vyznanie. To čo k poctivému skúmaniu je ešte potrebné je naša vôľa a vrúcna túžba poznať a naprávať. Keby sme vedeli v čom tkvie koreň súčasného stavu, keby sme si chceli či dokázali priznať svoj podiel viny na tomto stave, veď mnohé dnes už nie je celkom neznáme, tak by riešenia na jej nápravu boli určite jednoduchšie. V manažmente platí zásada – poznanie problému je 50 % úspechu samotného riešenia.
Potrebujeme uznať, že sme zhrešili
Ak teda chceme rozprávať o obrode ECAV, potrebujeme bezpodmienečne začať pri úprimnej diskusii o príčinách stavu v ktorom sme sa my a s nami celá cirkev, ocitli. Nie povrchne, nie okrajovo, nie s prehľadaním faktov a nie bez vedomia vlastnej príčinnosti stavu v ktorom sa cirkev nachádza. To je to prvé, čo v cirkvi potrebujeme – otvoriť a viesť verejnú diskusiu o príčinách úpadku ECAV na Slovensku v kontexte doby, tej pred „nežnou“, i po „nežnej“. Potrebujeme nastaviť rovné zrkadlo a nabrať odvahu prijať obraz pravdy ( … a pravda vás vyslobodí). Potrebujeme veci pomenovať, či pomenovávať tak, ako ich pomenoval Dr. Martin Luther vo svojich 95 výpovediach na dverách Wittenbergského chrámu. Potrebujeme UZNAŤ, že sme zhrešili. Nie akýsi „ONI“, ale MY, i JA osobne, som zhrešil/sme zhrešili. Potrebujeme to verejne vysloviť, trebárs aj jeden po druhom: Uznávame úprimne a pokorne, že sme proti Pánu Bohu zhrešili a Jeho nemilosť si zaslúžili. Uznávať máme, lebo ak by sme hovorili, že nemáme hriechov, sami by sme sa klamali a nebolo by v nás pravdy.
Objektívne poznanie, uvedomenie si a uznanie svojho vlastného i spoločného podielu viny na stave cirkvi a to opäť bez ohľadu na vek, vzťah ordinovaní vs. neordinovaní, či iných klasifikačných kritériách, je úplne základný a zásadný moment, ktorý, ak sme k sebe i k Pánu Bohu úprimní, musí nás viesť k ľútosti vlastnej i všeobecnej kajúcnosti celého evanjelicko-kresťanského spoločenstva. Ľutujeme preto kajúcne a úprimne, že sme sa srdcom aj myslením, slovami aj skutkami hriechov dopustili a tým Pána Boha rozhnevali? Ľutovať máme podľa príkladu všetkých kajúcich hriešnikov: kráľa Dávida, ktorý si žiadal čisté srdce, ženy – hriešnice, márnotratného syna, plačúceho Petra, kajúceho lotra a iných. To je to druhé k čomu máme pri spoločnom uvažovaní o obrode cirkvi dospieť.
Odpoveďou je pokles veriacich a rozdelenie cirkvi
To tretie je, či veríme, že nám Boh z lásky a milosrdenstva a pre zásluhy, umučenie a smrť svojho Syna – Ježiša Krista, odpustí všetky naše hriechy. Pri spovedi nezvykneme my evanjelici hriechy menovať, no tu sa priam žiada vysloviť a jasne pomenovať, že tým hriechom okrem iného je nečinenie pokánia jednotlivcov ani celého spoločenstva cirkvi z chýb a zlyhaní počas doby socializmu, kolaborácia mnohých s komunistickou štátnou bezpečnosťou, a to nielen v radoch duchovných ale aj neordinovaných. Duch komunizmu ovplyvňoval cirkev aj po 89´. Na druhej strane sme až nekritický umožnili, aby našu mládež vychovával fundamentalistický duch „západných“ evanjelikálnych cirkví a hnutí. Majetkové kauzy, vnútorné napätie a rozdelenie nielen medzi duchovnými, ale aj aj medzi neordinovanými, boj o „moc“ v cirkvi, manipulované voľby cirkevných predstaviteľov, amaterizmus a neprofesionalita pri správe majetku a financií od cirkevných zborov až po najvyššie priečky cirkevnej hierarchie, uzatvorenie sa do vnútocirkevných komunít mnohopodlažnej cirkevnej štruktúry a strata akéhokoľvek celospoločenského vhľadu a diskurzu z našej cirkvi urobilo provinčné spoločenstvo, hrajúce sa na vlastnom piesočku. Odpoveďou je pokles veriacich a rozdelenie cirkvi. Veríme teda že Pán Boh z lásky a milosrdenstva má moc odpustiť nám naše hriechy? Veriť máme, lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.
Päť otázok
Už ste pochopili, ak ste čítali pozorne od začiatku, akým smerom moje myšlienky sa uberajú a preto teraz celkom oprávnene tušíte, že príde: Sľubujeme. Ak však máme byť k sebe úprimní, tak si tu musíme položiť hneď niekoľko otázok. Opäť sa vo mne ozýva manažérsky duch: Kto? Kde? Kedy? Prečo? Ako? Úprimné zodpovedanie týchto päť otázok v kontexte vysloveného „sľubujeme“, sa javí byť splnením nutnej a som presvedčený aj postačujúcej podmienky, ak toto naše „sľubujeme“ bude vyrieknuté spôsobom slobodným, vážnym, dôstojným a záväzným, napríklad prijatím spoločnej deklarácie o zmierení a spoločnom záväzku rešpektovať vzájomnú dôstojnosť, úctu, názorovú slobodu a práva vyplývajúce jednotlivcom z cirkevnej ústavy ako aj iných svetských právnych predpisov A sľubovať máme, lebo tak má svietiť svetlo nášho života pred ľuďmi, aby videli naše dobré skutky a velebili Otca, ktorý je v nebesiach. Zodpovedanie týchto 5 položených otázok ja vám tu žiaľ nepredložím.
Juraj Čech ponúka reálny program obnovy ECAV
Slovenská evanjelická jednota prijala Otvorenú výzvu najvyšším predstaviteľom ECAV na Slovensku z pera JUDr. Juraja Čecha, PhD a rozhodla sa ju podporiť. Urobila tak vo svojom Vyhlásení dňa 24. októbra v Klenovci pri pripomienke 101. výročie jej založenia na Slovensku. Brat Čech ponúka skvelý program obnovy ECAV. Som presvedčený, že nevznikol iba z ľudskej múdrosti, ale predovšetkým z jeho lásky k Pánu Bohu, k cirkvi Ježiša Krista a tiež pôsobením Ducha Svätého. Slovenská evanjelická jednota volá, vyzýva všetkých zainteresovaných k rokovaniu za okrúhlym stolom. Práve tu vidím osobne priestor, kde by mnou, vyššie položené otázky – kto, kde, kedy, prečo a ako, by mali byť spoločne zodpovedané a to tak, aby to „sľubujeme“ sa stalo skutočným viditeľným, zjavným, vážnym a varovným nielen pre nás dnes, ale aj pre tých, ktorí prídu po nás.
Vyslovenie spoločného „sľubujeme“ bude nielen „bodkou“ za nie najšťastnejšou minulosťou, ale súčasne bude vážnym rozhodnutím spoločne pracovať na rozvoji našej cirkvi v reštrukturalizačnom duchu, podľa programu ktorému základ položil Dr. Čech, ale ktorý bude doplnený a dopĺňaný ďalšími novými programovými cieľmi.
Prijatie spoločnej deklarácie, ktorej ústrednou témou bude prevzatie záväzku v duchu: „sľubujeme“, môže byť tiež symbolickým aktom pri pripomienke 100. výročia schválenia vládou ČSR Ústavy cirkve Evanjelickej augšpurského vyznania na Slovensku (10. mája 1922).
Ing. Viktor Čop, člen predsedníctva SEJ
Cieľom SEJ je získať čo najväčšiu podporu pre Otvorenú výzvu najvyšším predstaviteľom ECAV na Slovensku JUDr. Juraja Čecha, PhD. Ak nás chcete podporiť môžete svoj názor vyjadriť podpísaním sa pod Otvorenú výzvu – online, alebo stiahnutím si podpisového hárku. Vyplnený a podpísaný podpisový hárok zašlite na tam uvedenú adresu.
