Cestovanie. Má nás učiť nielen poznávať cudzie krajiny, ľudí a obyčaje, ale aj nás samotných. Každý, kto pobudol v zahraničí, si skôr či neskôr uvedomí, aké pravdivé zrkadlo nám zahraničie nastavuje: keď sa vraciame domov, vždy si uvedomujeme, v čom sú naše silné stránky a v čom sú naše slabiny. Dnes, keď sa v dôsledku (nie vo všetkom žiaducej) integrácie začínajú pomery v jednotlivých európskych krajinách stále viac podobať ako vajce vajcu, sa na svet okolo nás dívame čoraz častejšie nielen ako obyvatelia Slovenska, ale aj ako Európania.
Svet vníma ako slovenskú silnú stránku našu schopnosť improvizácie a s ňou súvisiacu schopnosť prežiť a prežívať „za každých okolností“. Preto turisti tak obdivujú naše mestá, v ktorých sa prelína latinský, germánsky, maďarský, židovský a slovenský živel. Ďalšou silnou stránkou je rozmanitosť krajiny a zážitkov z nej. Slovensko by mohlo byť veľmocou napríklad v kúpeľníctve. A tak ďalej a tak ďalej… O slabých stránkach nám taktný hosť z cudziny nepovie nič. A tak, ak ich chceme spoznať, musíme cestovať, pozorovať a videné porovnávať s domovinou. Prípadne s Európou. Lebo aj dnešná Európa má veľa chýb.
Jednou z nich je ateizácia spoločnosti a tzv. „sociálny štát“, ktorý ničí tradičné sociálne väzby, ktoré sú základom európskej civilizácie a jej vplyvu na zvyšok sveta. Počiatky moderného sociálneho štátu siahajú do Bismarckových čias. Tento nemecký kancelár prvý zaviedol priebežný systém dôchodkového poistenia, ktorý postupne ľuďom vsugeroval predstavu, že na dôchodku sa o nich postará štát. Viedlo to k nadobudnutiu pocitu, že ekonomicky aktívna stredná generácia sa už nemusí postarať o svojich rodičov. A tak nielen kresťanstvo, ale s ním aj ozajstná (nie štátom vynucovaná) solidarita sú v Európe na ústupe. Zdá sa, že cieľom bigotnej politickej korektnosti je ak nie rovno kresťanstvo zničiť, tak čo najviac ho vytlačiť z verejného života. Sociálny štát nahradzujúci medzigeneračnú solidaritu spôsobuje, že je čím ďalej, tým menej viacdetných kresťanských a židovských rodín. Úbytok obyvateľstva je kompenzovaný prisťahovalectvom. Dnešní prisťahovalci však pochádzajú najmä z islamských krajín a ich integrácia, teda ochota akceptovať európske či západné hodnoty je nízka. Podobný vývoj je zjavný aj v Severnej Amerike.
A tak sa európsky kresťan musí pýtať: kde sa stala chyba? Existuje vôbec na svete miesto, kde nenastáva tento zdanlivo všeobecný úpadok kresťanstva, kde počet kresťanov rastie a kde sú bežné mnohodetné kresťanské rodiny? Odpoveď na druhú otázku znie: áno. Je ich viacero, a majú spoločné jedno: všetky sa nachádzajú v treťom svete. Všade tam, kde ľudia musia a chcú zápasiť o svoju osobnú existenciu a o spoločenskú slobodu, je budúcnosť kresťanstva. Najväčšou oblasťou, kde kresťanstvo neupadá, ale naopak, silnie, je určite Afrika. Napriek krvavým jatkám a pogromom, ktoré sa denne odohrávajú nielen v Nigérii alebo Sudáne. Obdobie znovuzrodenia prežíva kresťanstvo (najmä protestantizmus) aj v Strednej Amerike. A práve tam som sa snažil na jeseň v roku 2007 hľadať odpoveď na prvú otázku.
Zastavenie prvé: malé stredoslovenské mesto
Miestne gymnázium má partnerské kontakty s obdobnou školou v Bavorsku, a tak si s ňou na dvojtýždenných pobytoch vymieňajú študentov. Gymnázium je škola na slovenské pomery sotva priemernej úrovne, z ktorej vyjde nejaký absolvent, ktorý urobí „dieru do sveta“, tak raz za desať rokov. Nemeckí študenti prišli, a nadviazali kontakt s tými slovenskými. Keď sa títo svojich hostí pýtali, čo ich najviac zaujíma, a čo by chceli poznať, nedočkali sa žiadnej špecifickej odpovede. A tak rodičom rozprávali: predstavte si, že ich tu nič nezaujíma. Najradšej posedávajú v mestskom parku a fajčia. Totálny nezáujem o okolie, ktoré je pre nich nové a neznáme. Ak si to všimnú dokonca študenti z tuctovej školy, ktorá nepatrí ani k slovenskej elite, tak to má svoju výpovednú hodnotu. Veď keď oni boli v Bavorsku, chceli vidieť všetko, čo nepoznajú. Dnes je ešte tento rozdiel v prístupe k životu postrehnuteľný. Dokedy však?
Zastavenie druhé: jazero Atitlán, Guatemala
Jazero Atitlán znalci považujú za najkrajšie na svete. Vzniklo zaplavením kaldery obrovitého stratovulkánu; je dlhé 18 km a miestami až 350 m hlboké. Jeho nadmorská výška je 1560 m a lemuje ho niekoľko viac než 3000 m vysokých vulkánov. Nezabudnuteľná scenéria pobrežia, zaspaté dedinky pri vode, ale aj na hrebeňoch vysoko nad ňou z neho robia cieľ turistov z celého sveta. Najviac je Američanov a Kanaďanov, ale Škandinávci, Nemci, Španieli a Francúzi tiež nie sú raritou. Domáci sa snažia vyhovieť potrebám a predstavám návštevníkov a tak o služby ako doprava, ubytovanie, strava, sprevádzanie na túrach, jazda na koni či loďkou alebo dokonca výučba španielčiny, tu nie je núdza. Nie, nie je to disneyland typu „all inclusive“, aký ponúkajú naše cestovky napríklad v Egypte alebo Turecku. Organizovaný cestovný ruch sem zatiaľ rušivo nezasiahol. Typický návštevník príde bez cestovnej kancelárie, s batohom na chrbte a s pomerne jasnou predstavou, čo chce tu chce vidieť a robiť. Najčastejšie vystúpiť na sopku, spoznať horské dediny alebo sa naučiť po španielsky. Nik teda nepríde „na otočku“. Ak nemáte voľné aspoň štyri dni, ani nechoďte!
Je nedeľa večer, a po celodennej jazde na koni a peších potulkách si unavení, ale plní zážitkov, sadáme so spolucestujúcimi na terasu reštaurácie s výhľadom na jazero. Objednávame si u bacuľatej, zdravo vyzerajúcej ženy. Typické jedlo, ktorým nič nepokazíte, a ktoré dostanete v Strednej Amerike všade, je mäso s ryžou a čiernou fazuľou. Keďže sme pri jazere, na jedálnom lístku nechýba ani okúň z jeho vôd. Zapíjame miestnym ľahkým, veľmi osviežujúcim limetkovým pivom. Pokrmy a nápoje nosí žena a jej deti vo veku tak od desať rokov vyššie. Čas plynie veľmi rýchlo, atmosféra je pokojná, ako stvorená na debaty o všetkom, čo vás napadne. Keď dojedáme, je takmer desať hodín večer. Deti upratujú stoly a zametajú. Platíme dospelému mužovi. Zjavne rodinný podnik.
Pondelok večer. Opäť slastná únava z ďalšieho dňa. Iná reštaurácia, iný personál, iné jedlo. Ale úlohy rodinných príslušníkov sú rozdelené rovnako ako včera. A rovnaká je aj večerná hodina. Pýtam sa najstaršej dcéry, ktorú všetci volajú Vera, či ide zajtra do školy.
„Áno, ráno, ako každý deň,“ odpovie udivene. O dvoch mladších bratoch, ktorí kmitajú okolo hostí, potvrdí to isté.
„A každý deň pomáhate rodičom v reštaurácii?“
„Áno,“ a po krátkom zamyslení dodáva: „ale keď je málo hostí, tak sa s bratmi striedam a vtedy tu nie sme všetci.“
„Baví ťa škola?“
„Veľmi.“
„Čím chceš byť?“
„Chcem ísť študovať a chcela by som mať vlastný penzión,“ hovorí dievča, ktoré má sotva šestnásť rokov.
„Kde?“
„Niekde tu, pri jazere.“
„Ak chceš študovať, musíš sa veľa učiť. Kedy sa učíš?“
„Keď prídem popoludní zo školy, pomôžem rodičom v reštaurácii so zákazníkmi, ktorí práve dojedajú svoj obed. Poobede, v čase siesty, sa učím. Večer, keď sa stmie, sa už zasa nedá, už musím byť tu, keď je sezóna. A ak vládzem, tak si ešte niečo pozriem aj pred spaním.“
„Čo robíš, keď nepomáhaš rodičom a neučíš sa?“
Zamyslí sa a povie: „To je najčastejšie v nedeľu ráno. Vtedy chodím do kostola. A inokedy rada jazdím na koni, jedného má môj otec. Prenajme vám ho, ak budete chcieť – napríklad zajtra, rada ho prichystám.“
Tlmočím mojim spolucestovateľom, čo som sa dozvedel, a všetci zostávame akosi ticho. Myslím, že práve sme dostali lekciu. Nahliadli sme akoby do iného sveta. Namiesto tých vypočutých odpovedí sa vynárajú nové otázky. Koľkí európski pubertiaci majú takto jasno, ako naložia so svojím životom? Koľkí z tých, ktorí áno, pre to aj niečo cieľavedome a každodenne robia? Koľkí z nich vedia niečo o práci svojich rodičov, o tom, ako je pre nich ťažké zarobiť peniaze na obživu rodiny, o podnikaní ako takom ani nehovoriac? Koľkí z nich majú tak málo voľného času a koľkí z nich ho tak zmysluplne využívajú?
A predsa tento svet nebol kedysi až tak cudzí ani nám. Žili v ňom aj naši predkovia ešte predtým, ako sa tu rozbujnel sociálny štát. Jadrom ekonomiky bol rodinný podnik dedený z generácie na generáciu. Rodinné podniky, sporivosť, striedma spotreba, nemožnosť žiť na dlh a medzigeneračná solidarita, ktoré dnes reprezentuje aj Vera so svojou rodinou v ďalekej Guatemale, boli tým, čo urobilo Západ silným a prosperujúcim. Sociálny štát, ktorý rozdáva tým, ktorí často ani nechcú pracovať, a berie tým, ktorí pracovať chcú, bude to, čo Západ položí. Nie Rusi, Číňania, ani islamskí teroristi, ale naša vlastná slabosť a ústup od viery našich predkov!
Nemám strach o Veru a jej rodinu. Nemám strach, že nevyštuduje a nebude mať svoj vlastný hotel. Pokiaľ nepríde zemetrasenie, zosun pôdy, záplavy, výbuch sopky (to všetko tam ľudí bežne ohrozuje), pokiaľ neupadne ich krajina do moci nejakého despotického marxistu (to ľuďom hrozí všade), a pokiaľ ona a jej rodina budú zdraví, verte, že jej sen o budúcnosti sa naplní. Vera a jej rodina nie sú ojedinelý zjav. Nemám strach o Strednú Ameriku. Zaháľajúcich a potulujúcich sa ľudí – okrem nás cudzincov, a v období siesty aj miestnych seniorov v hamakách – v Strednej Amerike takmer neuvidíte. Aký je to rozdiel napríklad proti islamskému svetu či zateizovanému Stredomoriu!
Mám strach o nás. O to, čo z nás a našich detí robí sociálny štát. Bismarckovo dedičstvo je ničivé. V Nemecku, na Slovensku, na celom bohatom Západe. Naozaj prichádza bezprizorná, rozmaznaná, v nič neveriaca unudená generácia dvadsaťročných starcov bez záujmu o chyby z minulosti či osobných vízií a snov o vlastnej budúcnosti?
Svetozár Gavora
(stále aktuálny príspevok bol napísaný v roku 2007)
