Lutherus začal v čísle 36/20 diskusiu o odluke cirkvi od štátu uverejnením blogu na túto tému od Lucie Ďuriš Nicholsonovej, političky zo strany – nepresne a nesprávne – nazývanej “liberálnou” (prečo nepresne a nesprávne, je na iný príspevok), lebo SaS je členom frakcie Európskych konzervatívcov a reformistov, ktorej zakladateľmi boli dnes už, žiaľ, v EP neprítomní britskí konzervatívci. Odluka cirkvi od štátu je len otázkou času a zdravého rozumu. Je zásadnou výzvou pre každú cirkev, najmä pokiaľ poberá od štátu akýsi milodar hradený všetkými daňovými poplatníkmi, teda aj tými, ktorí nie sú členmi žiadnej z financovaných cirkví.
V minulých stáročiach to bola vo väčšine krajín cirkev, ktorá mala vo vzťahu cirkev – štát navrch. Po nastolení konštitučnej monarchie v Anglicku, a najmä po Veľkej francúzskej revolúcii, sa začal tento vzťah otáčať v prospech štátu. Vrcholným vyjadrením tejto reality sa stala americká ústava. USA sú zrejme tou krajinou, kde sa najdôslednejšie – nielen v rovine deklarácií či znenia zákonov – dodržuje oddelenie cirkví a ideológií od funkcií štátu. Sekularizácia politiky, ale aj ostatných oblastí života, zobrali cirkvám v parlamentných demokraciách ich výsadný vplyv na politické dianie. Ako autorka spomenutého blogu správne uvádza, cirkvi svoj vplyv na politiku úplne nestratili, ale stali sa iba jednými z mnohých legálne pôsobiacich “organizovaných záujmov”.
Som presvedčený, že ak o odluke cirkví od štátu hovoria militantní ateisti, pohrobkovia komunizmu a nacizmu, tak ich pohnútky, ako aj predstavy o tom, ako by táto odluka mala vyzerať, sú úplne iné, ako predstava, ktorú máme my, „liberálni“ konzervatívci. Odluka by rozhodne nemala znamenať, že štát nebude financovať tie služby cirkví, ktoré zákon štátu financovať nariaďuje, ktoré financuje nielen im, ale aj iným ich poskytovateľom (obec, región, súkromníci). Malo by sa tak diať výlučne za trhové, a nie akokoľvek privilegované ceny (dôvod je témou na iný príspevok). Čo je jadrom mojej predstavy o odluke?
V štáte, ktorý býva označovaný ako liberálna demokracia (o ktorej už Winston Churchill povedal, že je zlá, ale že nič lepšie človek ešte nevymyslel), kde sú garantované občianske slobody a vláda zákona, by mal byť vzťah občan – štát, obchodná spoločnosť – štát, ako aj cirkev – štát, vzťahom partnerským. Najmä v tom poslednom platí Ježišovo „dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22,19-21). Jeho hlavným posolstvom je, že svetská moc má iné kompetencie ako cirkevná. Z toho by mal vychádzať ideálny vzťah cirkvi so štátom.
Myslím si preto, že by mal vychádzať z dvoch premís: po prvé, svetská moc má garantovať každému jednotlivcovi možnosť vyznávať Boha takým spôsobom, akým si to on želá robiť, prípadne Ho nevyznávať vôbec. Toto právo majú mať aj cirkvi. Po druhé, každý jednotlivec či cirkev by mali mať povinnosť robiť to spôsobom, ktorý nijako neobmedzuje ostatných jednotlivcov či cirkvi. Myslím, že vnímavý pozorovateľ sa nemusí veľmi namáhať, aby pochopil, že dnešný vazalský vzťah cirkví voči štátu je od tohto stavu na hony ďaleko.
Nehovoriac o spôsobe, akým je tento stav vnímaný v spoločnosti. Ateisti (oprávnene) kritizujú stav, kedy štát financuje platy duchovných, ktorých služby oni nevyužívajú. Katolíci (oprávnene) kritizujú stav, kedy menšie cirkvi dostávajú od štátu niekoľkonásobne väčší príspevok na člena ako ich cirkev. My luteráni a mnohí ďalší (oprávnene) kritizujeme fakt, že zmluva štátu s Vatikánom sa stala akousi matricou, podľa ktorej sa podpisujú zmluvy so všetkými ostatnými cirkvami. Duchovní (nie tí servilní) kritizujú (oprávnene) stav, kedy toky štátnych peňazí sú netransparentné, lebo vedenia cirkví majú možnosť nevyužívať ich na účely, na ktoré samy deklarovali, že budú využívané (napríklad na platy duchovných). Jednoducho, ako by povedal klasický ufrfľaný našinec: „všechno špatně“.
Lucia Ďuriš Nicholsonová je političkou, ktorá aj ako opozičná podpredsedníčka parlamentu v minulom volebnom období vždy stála na strane slobody a práva. Politik má argumentovať racionálne, ale vyžarovať aj určitú, primeranú dávku pozitívnych emócií. Teda odhodlania brániť vyznávané hodnoty a ukazovať ľuďom cestu k zmene toho, čo vnímajú ako nespravodlivosť a šikanu. Môžeme s ňou vo veľa veciach nesúhlasiť, ale (aj) tieto vlastnosti ju vždy zdobili, a preto verím, že jej argumentácia je úprimná. Pre všetko, čo som už uviedol, podpisujem i ja jej argumentáciu v prospech odluky cirkví od štátu. Teda to, že ide o jediný z požiadavkov Novembra 1989, ktorý dodnes nebol splnený. Že dnes sú cirkvi závislé od štátu, ktorý by ich mohol jednotlivo (ako za slovákštátu) alebo aj en bloc (ako za boľševika) začať kedykoľvek šikanovať a diskriminovať (ako sa to deje i dnes v súvislosti so spomenutou zmluvou s Vatikánom). Že autonómia vo vyjadrovaní – najmä k problémom, ktoré ťažia ľudí, a ktoré často spôsobuje svojou (ne)činnosťou štát – je hodna viac ako všetky prachy tohto sveta, lebo cirkev, ktorá sa bojí vyjadrovať k problémom radového občana, je mŕtvou cirkvou. A v neposlednom rade to, že asignácia, hoci podľa mňa nie je tým najlepším spôsobom financovania, by znamenala aspoň nejaký príklon k dobrovoľnosti pri financovaní cirkví.
Pokiaľ ide o vzťah cirkev – štát, za ideálny považujem model USA. Teda zjednodušene, žiadne peniaze z verejných zdrojov bez konkrétnej protislužby. Už počujem reakciu oponentov, že náš kultúrny rámec a naše tradície sú úplne iné, a že keď pre nič iné, tak práve preto je tento model u nás nepriechodný. Že u nás sa „to nedá“. Naozaj? Ak má niekto relevantný argument, že prečo by sa to nemalo dať, sem s ním! Zatiaľ som sa so žiadnym nestretol. Hoci na Západe všeobecne silnie protináboženská propaganda militantných ateistov, dávam do pozornosti fakt, že je to práve v USA, kde religiozita obyvateľstva upadá oveľa menej ako v krajinách Európy s tým či oným variantom asignačného (teda nie celkom dobrovoľného) financovania. Aj z prehľadu Lucie Ďuriš Nicholsonovej mi vyplýva, že čím dobrovoľnejšia je povaha financovania, tým sú cirkvi životaschopnejšie (azda s výnimkou Francúzska). Kresťanské cirkvi v Belgicku (kde je model podobný slovenskému) a Škandinávii (kde luteránske cirkvi donedávna fungovali ako „štátne cirkvi“) už dnes majú menší vplyv na život spoločnosti ako cirkvi v Nemecku či katolíckych krajinách Stredomoria s asignačným modelom.
Mojou víziou je cirkev žijúca život v autentickej kresťanskej slobode tak, ako o nej hovorí vo svojich listoch apoštol Pavel. Taký život cirkvi, o akom snívali naši reformátori. Taká cirkev, ktorá pomenúva všetky zásadné prešľapy svetskej moci a jej nositeľov bez strachu, že od nich – napísané veľmi zjednodušene, uznávam – na „revanš“ nedostane milodar na opravu zatekajúcej strechy vidieckeho kostola. Ktorá ľuďom dáva nielen silu vo viere, ale ich aj nabáda svojím príkladom k odhodlaniu žiť podľa Desatora a konať tak, aby časný svet, ktorý opustia, bol lepším svetom ako ten, do ktorého sa narodili. Taká cirkev bez odluky nie je možná, rovnako ako bez odluky nie je možné, aby sa v našej ECAV obnovilo legitímne vedenie, ktorého prioritou bude dávať silu vo viere a odhodlanie žiť podľa kresťanského učenia.
Ak obhajujem vyššie načrtnutú odluku, tak logicky zastávam aj názor, že zmluva s Vatikánom by mala byť buď zásadne zrevidovaná, alebo rovno vypovedaná, lebo podľa môjho názoru niektoré jej ustanovenia priamo vylučujú možnosť podpísať rovnakú zmluvu s inými cirkvami. Ide napríklad o §13(5) o zabezpečení výuky náboženstva. Nehovoriac o tom, že slovné spojenie „katolícka cirkev má právo“ sa v celom jej texte vyskytuje 13 ráz, zatiaľ čo spojenie „Slovenská republika má právo“ ani raz. Slovenská republika v tejto zmluve zväčša „uznáva“, „garantuje“ a „zabezpečuje“.
Niekto môže namietnuť, že vzťah cirkev – štát nediskriminujúci žiadne náboženstvo logicky povedie k uznaniu islamu. Je to presne tak. Islam je civilizačnou výzvou pre Západ i pre kresťanstvo. Jeho predstavitelia a kazatelia zväčša neodmietajú násilie a dokonca podporujú regrutovanie teroristov, dávno už nielen na Blízkom východe. Ak však máme v Ústave garantovanú náboženskú slobodu, uznanie islamu je len otázkou času aj u nás. Keď mi položí niekto otázku, či si želám, aby sa znenie slovenskej ústavy nevzťahovalo na islam (či akékoľvek iné náboženstvo, ktoré si spomeniete), moja odpoveď bude NIE, neželám si to. Po prvé, verím v silu demokracie, ktorá sa s islamistickými militantmi vysporiada rovnako, ako sa vysporiadala so stalinskými boľševikmi, a ako sa určite vysporiada aj kotlebovcami a im podobnými (všimli ste si, že ich preferencie už dosť dlho nerastú?). Po druhé, už dnešná legislatíva dáva v dostatočnej miere možnosť eliminovať ohniská islamského fundamentalizmu. Verím, že štát bude čoraz dôraznejšie postupovať proti bezpečnostným hrozbám islamského fundamentalizmu, a to aj napriek tomu, že jeho analogicky žiaduci postup proti ruským a čínskym špiónom bol doteraz viac než liknavý.
Myslím, že hrozbe prenikania islamu do spoločnosti môžeme najlepšie čeliť odlukou podľa amerického vzoru. ECAV mala v dejinách Slovenska významné postavenie. Najlepšie naň nadviaže, ak bude dôsledne, avšak nenásilne šíriť evanjelium. Jej pôsobenie vo svetskej sfére by malo dávať nádej, že nás nezvalcujú negatívne emócie ako strach a nenávisť. Že naše učenie tak, ako pomohlo zdolať komunizmus, pomôže zdolať aj akýkoľvek súčasný či budúci extrémizmus a fundamentalizmus bez toho, aby sme museli siahať k opatreniam, ktoré by popierali hodnoty, na ktorých je založená aj slovenská ústava, a za ktoré vždy bojovali, trpeli a zomierali naši luteránski predkovia.
SEJ by sa mala stať jedným z pilierov pôsobenia evanjelikov vo svetskej sfére. Jej viac než storočné pôsobenie jej k tomu dáva nespochybniteľnú morálnu autoritu. Využijeme ju?
Svetozár Gavora
Autor je zakladajúci člen a člen predsedníctva
Občianskej konzervatívnej strany
Tento príspevok je upravenou verziou autorovho článku, ktorý vyšiel v Lutheruse číslo 37-38/20. Spomínaný blog Lucie Ďuriš Nicholsonoovej je okrem iných webov tu
