Diskusia o novelizácii cirkevnej Ústavy na pôde Slovenskej evanjelickej jednoty dostáva nový rozmer

Ing. Peter Bzduch, predseda SEJ

Keď sme v apríli tohto roku vo virtuálnom priestore Slovenskej evanjelickej jednoty (SEJ) a za mediálnej podpory týždenníka Lutherus zahájili diskusiu o novelizácii cirkevnej Ústavy, veril som, že bude mať niekoľko pokračovaní. Tie skutočne prišli a priniesli viaceré pohľady a návrhy, ktoré by v žiadnom prípade nemali ostať bez povšimnutia všetkých tých, ktorým nie je osud evanjelickej cirkvi na Slovensku ľahostajný. Priznám, že som čakal diskusné príspevky aj od ordinovaných bratov a sestier, ako aj odborníkov na cirkevné právo, resp. právo všeobecne. Veď išlo a ide o Ústavu. Pokiaľ doposiaľ váhajú, budú mať teraz novú príležitosť.

Koncom leta, po mojom spoločnom diskusnom príspevku s emeritným generálnym dozorcom Pavlom Delingom, som spozornel. Dostal som informáciu, že brat Juraj Čech pripravil materiál, na prediskutovanie ktorého prizval na slovo vzatých odborníkov a renomovaných seniorov našej cirkvi. A aj z prostredia SEJ. Naša pôvodná diskusia o Ústave tak dostala nový rozmer – rozmer komplexný a mimoriadneho významu.

Dnes môžem členov SEJ, jej sympatizantov, ako aj všetkých čitateľov Lutherusu hrdo informovať, že SEJ bola oslovená, aby bola gestorom otvorenej výzvy pod názvom „Obroda ECAV je nevyhnutná“. Tej výzvy, ktorá je súčasťou/prílohou tohto čísla Lutherusu. V mesiaci, kedy si pripomenieme 101. výročie založenia SEJ na Slovensku, ide o mimoriadny prejav dôvery. A ak sa retrospektívne vrátim k môjmu príhovoru spred roka, pri príležitosti storočnice SEJ, je úplne v súlade s tým, čo sme si do druhej storočnice v SEJ vytýčili, teda ponúkať odbornosť a slušnosť evanjelickej obci a spoločnosti vôbec:

„SEJ sa v roku 2006 dostala do povedomia po tretíkrát. Hovorí sa, že do tretice všetko dobré. Budúcnosť ukáže, či si v konkurencii množstva občianskych združení opäť nájde svoje miesto a program. Situácia nie jednoduchá, veď pôvodnú hlavnú činnosť, akou bola finančná pomoc v núdzi, na seba prevzal štát. Stále je tu však príležitosť. Aj keď v dnešnej spoločnosti a vo svete dochádza k významným hodnotovým zmenám, po odbornosti a skúsenostiach každá zodpovedná spoločnosť raz opäť musí siahnuť. A po slušnosti rovnako. To je priestor, do ktorého plánujem SEJ orientovať. Ako pôvodne vznikali regionálne, tak budem robiť všetko pre to, aby vznikali profesijné odbory, cez ktoré presvedčíme o svojej životaschopnosti seba, budúcich členov a celú spoločnosť. A k domácemu cieľu pridám aj medzinárodný rozmer. Veď SEJ má svojich členov aj v zahraničí.

 Nebojme sa práce, ktorá bude vyžadovať trpezlivosť a predovšetkým vieru v seba samých a dobrých ľudí okolo nás! Rovnakej práce, s akou na konci 19. storočia začínali naši vysťahovalci v Amerike, či po štvrťstoročí pokračovali ich nasledovníci po vzniku nového európskeho štátu, v slovenských regiónoch. Nebolo by zodpovedné, pokiaľ by som nespomenul aj tých, ktorí pred štrnástimi rokmi uverili v opätovný úspech projektu a vrátili SEJ medzi oficiálne inštitúcie. Hoci súčasná digitálna doba so sociálnymi sieťami veľmi nepraje spolkovému životu, som presvedčený, že v SEJ nadviažeme na všetko pozitívne z predchádzajúcich rokov, z rokov troch storočí. Úspech úspešného projektu máme po tretí raz vo vlastných rukách…“.

Obroda ECAV je nevyhnutná

Autor: JUDr. Juraj Čech, PhD.,

Uverejnené: LUTHERUS - týždenník evanjelikov augsburského vyznania, 41.týždeň, 13.októbra 2021, Číslo 40-41, Ročník 3

Milí bratia a sestry, dovoľte mi, aby som sa vám ako radový člen našej ECAV úprimne prihovoril a predstavil vám svoj návrh, ako prispieť k riešeniu problémov v našej cirkvi a k jej obrode v súčasnom období. Som si vedomý, že tento príspevok je rozsiahlejší, ako bývajú zvyčajne zverejňované názory v našich cirkevných médiách. Pri zložitostiach doby sa však nedá všetko napísať jednou vetou, lebo by sme nepochopili komplexnosť všetkých vzťahov. Čítať tento príspevok sa nedá medzi reklamami pri televíznych seriáloch, treba si naň urobiť trochu času, čítať ho s pochopením a porozumením a hlavne s Božím pokojom na duši. S takouto nádejou ponúkam svoje myšlienky, postoje a návrhy vedúce k potrebnej obrode našej ECAV.

Nebojme sa spoločne pomenovať problém

Nechcem sa len tak z diaľky nemohúcne prizerať, ako nám klesá počet členov ECAV, čo určite potvrdia výsledky tohtoročného sčítania ľudí. A nechcem sa ani nečinne prizerať a dávať hlavu do piesku pred ďalšími vážnymi skutočnosťami, ktoré limitujú rozvoj našej cirkvi.

Preto si dovoľujem osloviť čo najširšiu evanjelickú verejnosť a dôrazne povedať: Bratia a sestry, zastavme sa, lebo takto to ďalej nejde! Nebojme sa spoločne pomenovať problémy, ale začnime ich aj riešiť, lebo sme cirkevné a kresťanské spoločenstvo, od ktorého to náš Ježiš Kristus očakáva. Veď tento svet sme nestvorili my, ľudia, ale náš Stvoriteľ. Vieme, že sa rodíme do Božieho sveta poznačeného dedičným hriechom, ale aj tak sa musíme snažiť ho humanizovať, no nie tou racionálnou ľudskou etikou, ale Božou etikou, ktorá nám už celé stáročia dáva návod, ako máme žiť, aby náš život bol zmysluplný a plnohodnotný. Je preto našou povinnosťou náš pozemský svet humanizovať Božou láskou a našu evanjelickú cirkev obracať oveľa viac k Bohu ako k pominuteľným hodnotám sekulárneho sveta.

„Nám nemôže byť ľahostajné ani postavenie neveriacich ľudí, lebo aj oni sú súčasťou tohto sveta, aj na nich svieti slnko a prší dážď od nášho Stvoriteľa.“

Ak si položíme, bratia a sestry, otázku, aké miesto a akú úlohu má zohrávať naša ECAV v najbližších rokoch 21. storočia, musíme si predovšetkým priznať aj reálny a pravdivý stav našej spoločnosti, ale aj stav našej ECAV. Prečo má význam robiť si pravdivý obraz aj o spoločnosti, v ktorej žijeme a ktorej sme súčasťou? Nuž preto, že cirkev sa nemôže vyhnúť súžitiu so štátom a riešeniu problémov, ktoré či chceme, alebo nechceme, majú dopad aj na každodenný život členov našej cirkvi, ale aj na život ostatných kresťanov v spoločnosti. A nielen to, nám nemôže byť ľahostajné ani postavenie neveriacich ľudí, lebo aj oni sú súčasťou tohto sveta, aj na nich svieti slnko a prší dážď od nášho Stvoriteľa. Vzniká zároveň otázka: Má naša cirkev právo a potrebu vôbec vstupovať do problémov štátu, v ktorom platia iné etické normy, ako sú tie v našom evanjelickom spoločenstve? Priznáme si, bratia a sestry, že aj naša ECAV má svoje vlastné problémy, že aj ona je v kríze a rozhodne ich hlavným dôvodom nie je Covid-19? Vieme a chceme tieto naše problémy pomenovať a zároveň ich aj riešiť?

„Niekedy akoby sme zabúdali, že v evanjelickej cirkvi nepoznáme také učenie, ako majú bratia katolíci – o neomylnosti pápeža.“

Tieto nastolené problémy nevyriešime inak, len ak budeme k sebe úprimní a pravdiví. Ale toho sa nebojme – lebo pravda nás oslobodí. Aj naša cirkev musí prejsť svojou kalváriou. Budeme si musieť spoločne priznať pochybenia, hriechy, budeme si musieť priznať, že sme sa často nesprávali k sebe úprimne, ale neraz aj v hneve, aj vypočítavo, aj skrivodlivo, aj so srdom v srdci, aj sme neraz zabúdali na to večné a nemenné: „Miluj blížneho svojho ako seba samého“ – a už vôbec sme nekonali v duchu biblického „miluj aj svojho nepriateľa“. Ale akíže sme my v cirkvi nepriatelia, pokiaľ dodržiavame vieroučné Božie pravdy? Veď sa nepripodobňujme svetu, ktorý každú kritiku na seba vníma ako vypovedanie svetovej vojny. V našej cirkvi nikdy nemal pravdu vždy iba jeden človek či nejaká jedna skupina, lebo čo je ozajstná pravda, to vie iba náš Stvoriteľ. Hľadajme pravdu vždy spoločne a dajme preto priestor Duchu Svätému, aby nám ju ukazoval. Nesvárme sa, neurážajme sa pre odlišnosti názorov, pre kritiku, veď nám často pomáha lepšie riadiť chod vecí. Niekedy akoby sme zabúdali, že v evanjelickej cirkvi nepoznáme také učenie, ako majú bratia katolíci – o neomylnosti pápeža. V našej cirkvi sme všetci omylní, ale vieme, že aj všetci, ktorí majú veľkú vieru, budú zo svojich omylov a hriechov omilostení.

Dbajme však, aby sme sa pri hľadaní pravdy nedopúšťali hriechu

Náš Boh nám pravdu dopraje poznať, ak ju hľadáme úprimne a s láskou v srdci, ale hriech neznáša. A už vôbec nie „hriech v Jeho mene“. Koľkokrát sa to už v cirkvi stalo: zakrývať sa Bohom za naše ľudské hriechy, za naše zlyhania, za naše ľudské slabosti. Preto keď chceme hľadať pravdu aj o súčasnom stave našej cirkvi a chceme jej pomôcť, nesmieme sa pri tom dopustiť konaní, ktoré by boli hriešne. Nik z cirkevných predstaviteľov – ani seniori, ani biskupi – nemajú právo pri hľadaní pravdy povedať: S tebou si za jeden stôl nesadnem, lebo si ma kritizoval. Také postoje sú zo sekulárneho sveta a my nesmieme preberať tieto praktiky, lebo si takto sami sebe vystavujeme vizitku, že z Ježišovho kázania na vrchu sme si osvojili veľmi málo. A to si žiadny cirkevný predstaviteľ nemôže dovoliť.

„Cirkev, to sú predovšetkým cirkevné zbory a radoví členovia cirkvi – a na to sa v poslednom čase zabúda.“

Ak si chcem dovoliť popísať krízu v našej spoločnosti aj v našej cirkvi, viem, že môj pohľad na vec nemusí byť pre všetkých prijateľný a že niekto vidí veci inak. Nechcem sa pri tom ani nikoho dotknúť, ani byť osobný, ale ak sa niekto uvidí v určitých konaniach alebo skutkoch, tak je to len kvôli mojej snahe napomôcť našej cirkvi posunúť sa ďalej. Ak aj budem zdieľať prípadnú kritiku za svoje postoje a návrhy riešenia, rád ich podstúpim, ak to pomôže obrodiť život v našej cirkvi. Ako som už uviedol, chcem dokument, ktorý som pripravil, najprv predostrieť na verejnú diskusiu a následne ako podklad na rokovanie s predstaviteľmi ECAV.

Chcem teda vyzvať celé cirkevné spoločenstvo, ordinovaných aj neordinovaných členov na celocirkevnú diskusiu. Ten, kto by tvrdil, že diskusiu takého charakteru nepotrebujeme, pretože sa veci riešia v Zbore biskupov, na Generálnom presbyterstve či na Synode, tak sa veľmi mýli. Cirkev, to nie sú iba uvedené cirkevné orgány a ich predstavitelia. Cirkev, to sú predovšetkým cirkevné zbory a radoví členovia cirkvi – a na to sa v poslednom čase zabúda.

Pri riešení krízy v našej ECAV však všetci majme pred očami nášho osobného Boha, ktorý vidí naše konania, ktorý počuje, čo hovoríme, ktorý pozná, či sú naše úmysly úprimné, alebo neúprimné. Keďže vieme, že náš Boh je láska, musíme prijať svoju hriešnosť, ale zároveň aj nádej, aby sme si v cirkvi vedeli nájsť cestu k sebe a k Bohu. V súčasnom období naša cirkev potrebuje ako soľ silné osobnosti, schopných, múdrych a statočných predstaviteľov z radov ordinovaných aj neordinovaných členov cirkvi. Potrebujeme mať na čele osobnosti, ktoré si dokážu priznať pochybenia, ktoré sa vedia za svoje chyby ospravedlniť a zlé rozhodnutia nahradiť dobrými, zlé zákony nahradiť dobrými, zlé postoje lepšími. V súčasnosti nám žiadne cirkevné politikárčenie nepomôže – ani vo vedení cirkvi, ani v cirkevných zboroch. Naším vzorom pri riešení krízy nech je Ježiš Kristu, ktorého musíme nasledovať nie slovami, ale skutkami – a potom sa snaha o obrodu našej ECAV určite podarí.

Kríza spoločnosti

Milí bratia a sestry, pri snahe obrodiť našu cirkev sa nevyhneme realite, tomu, v akom spoločenstve dnes pôsobí naša cirkev. Pripustím, že niektorým sa dnešná doba môže páčiť, najmä tým mladým, lebo je to doba štvrtej priemyselnej revolúcie – doba umelej inteligencie, robotizácie, digitalizácie, nových informačných systémov. Tieto výdobytky vedy a techniky zastaviť nemôžeme, ale na druhej strane musíme pripustiť, že nové, úžasné zázraky techniky a vedy vedia byť dobrým sluhom, ale aj zlým pánom. Pokiaľ humánne slúžia ľudskej spoločnosti a pomáhajú jej v lepšom a kvalitnejšom živote, tak to môžeme iba privítať. Ak sa výdobytky ľudského umu postavia proti záujmom ľudstva a slúžia iba určitej skupine ľudí, nebodaj na ovládnutie tých druhých ľudí, tak sme na zlej ceste. Či si to pripúšťame, alebo nie, musíme vnímať dnešnú spoločnosť aj inak ako iba cez internet a naše mobily. Mení sa nám epocha doby, a to najzásadnejším spôsobom po druhej svetovej vojne.

„Demokracia ničí sama seba, keď zneužíva svoje právo na slobodu a rovnosť, keď občanov učí zamieňať drzosť za právo, bezprávie za slobodu a anarchiu za pokrok.“

Zažívame takpovediac v priamom prenose hlbokú krízu západnej civilizácie a jej základných hodnôt, na ktorých stojí, a to krízu demokracie, krízu práva a, musíme to pripustiť, aj krízu kresťanstva. Zažíva to celá Európa a zažíva to veľmi citeľne aj Slovensko. Súvisí to aj s tým, že všetky procesy – hospodárske, finančné, bankové, podnikateľské, sociálne, ochrany životného prostredia, rodinné, kultúrne – sú veľmi globalizované a niekedy máme dojem, že tie malé národy, malé štáty nemôžu nič zásadne ovplyvniť. Obrovská sila svetového priemyslu, ktorá dodáva na náš trh stále nové a nové výrobky, môže fungovať iba preto, že my spotrebitelia ich stále kupujeme. Kupujeme aj to, čo nepotrebujeme, ale chceme byť „in“. Avšak príchodom Covidu-19, ktorý iba poodhalil a akceleroval nahromadené problémy, sa ukazuje, že aj globalizácia má svoje limity rozvoja, aj neustála tvorba zisku výrobcov má svoje limity, aj moderný kapitalizmus má svoje limity, aj všadeprítomná ideológia neoliberalizmu má svoje limity.

Začíname žiť v permanentných krízach

Demokracia ako forma vlády, známa už 2 500 rokov z gréckych Atén, ukazuje, že je veľmi chúlostivá na zlé zaobchádzanie s ňou. Pamätajme na zdvihnutý prst starovekého Sokrata, ktorý povedal: „Demokracia ničí sama seba, keď zneužíva svoje právo na slobodu a rovnosť, keď občanov učí zamieňať drzosť za právo, bezprávie za slobodu a anarchiu za pokrok.“ Aj veľký grécky filozof Aristoteles sa obával demokracie, keď sa väčšinového rozhodovania zmocní „luza“. Obával sa, že takáto demokracia sa zmení na tyraniu. No poznáme aj výrok W. Churchilla: „Demokracia nie je najlepšie zriadenie, ale nič lepšie nemáme.“ Takže aby demokracia, a to aj u nás, dobre fungovala, musíme ju stále korigovať, naprávať, a ak by chcela ujsť k totalite, tak ju treba vracať z kratšej cesty späť. To si však vyžaduje skúsených, schopných a mravných politikov, ktorí nepripustia zmenu demokracie na autokraciu alebo nebodaj tyraniu.

Zažívame aj veľkú krízu práva, keď Ústava už prestáva byť garanciou slobody, rovnosti občanov, garantom ich prirodzených ľudských práv. Prestáva platiť prezumpcia neviny, začínajú sa pripravovať skutkové podstaty „myšlienkových“ trestných činov, keď ľudia obmedzovaním svojich práv prichádzajú o slobodu prejavu, a najmä o svoju dôstojnosť a pocit potrebnosti pre spoločnosť.

„Schopní a inteligentní ľudia nechcú ísť do politiky, lebo by sa okamžite stali objektom urážok a atakov od ľudí, ktorí im nesiahajú ani po členky.“

Zažívame krízu kultúry, keď naše stáročné úžasné kultúrne tradície sú ponechané v úzadí a nahrádzajú ich televízne plytké a často úbohé reality šou a rôzne televízne seriály. Pomaly prestávame žiť svoje životy a žijeme životy seriálových hrdinov. Zažívame aj krízu médií, i keď mnohé zažívajú eufóriu dôležitosti z ovplyvňovania vecí verejných, ale v konečnom dôsledku ide o krízu médií, ktorých hlavnou úlohou je podávať objektívne a pravdivé informácie a nie pracovať pre politikov alebo presadzovať záujmy svojich zamestnávateľov. Prežívame krízu rodiny, krízu manželstva ako zväzku muža a ženy, keď sa spoločnosti ponúkajú iné modely rodiny, ako sú tie naše, biblické. Prežívame obdobie, keď aj pod vplyvom pandémie, ale nielen jej, sa v našej spoločnosti rozširuje chudoba, zväčšuje sa sociálna nerovnosť, keď bohatí bohatnú a chudobní ešte viac chudobnejú. Veď dnes je na Slovensku ohrozených chudobou vyše 870 000 ľudí. Prežívame problémy s edukáciou mladých ľudí v školách, prežívame nemalé problémy so zdravotnou starostlivosťou o ľudí, ktoré Covid-19 iba znásobuje, prežívame problémy s potravinovou sebestačnosťou aj s ochranou nášho životného prostredia. Schopní a inteligentní ľudia nechcú ísť do politiky, lebo by sa okamžite stali objektom urážok a atakov od ľudí, ktorí im nesiahajú ani po členky.

Predovšetkým však prežívame krízu vzťahov medzi ľuďmi

Veľkú vinu tu prikladám našim politikom. Nedá sa to povedať inak, iba tak, aká je realita: politické prostredie nám doslova „zdivočilo“ a prenieslo sa to do celej spoločnosti. Z politického oponenta robíme životného nepriateľa a vyhlasujeme mu vojnu na život a na smrť. Cieľom politikov prestáva byť dobro občanov, ale ich cieľom je snaha zahryznúť si do toho mýtického politického jablka poznania, okúsiť tú emóciu moci a ovládania ľudí, a to aj za cenu, že vedia, že padnú do hriechu. Demokraciu však nemôžeme rozvíjať bez korektnej diskusie, ale my už pomaly nevieme ani slušne diskutovať. Súhlasím s tým, aby rôzne hoaxy, vulgárnosti a oplzlosti boli zo sociálnych sietí vymazané. Nemôžeme však vypínať tých, ktorí slušným spôsobom kritizujú dianie v spoločnosti, lebo to údajne odporuje „komunitným pravidlám“. No kto tieto pravidlá prijal, ako sa verejnosť o nich dozvie a kto sú tie anonymné osoby, ktoré majú právo vypínať aj slušne prezentované ľudské názory, to nevieme – a to tu ešte nebolo. Na morálne diery dávame technické záplaty.

„Opravdivý kresťan sa zaoberá aj politikou, aj hospodárstvom, pretože všetko nehumánne, nedôstojné, beštiálne a nespravodlivé treba z poriadkov sveta odstraňovať.“

Agresia medzi ľuďmi je veľmi silná, slušný človek je často vnímaný ako slaboch, spoločnosť sa polarizuje na dobrých a zlých, zodpovedných a nezodpovedných. Ale, bratia a sestry, to všetko tu už bolo. Starí Rimania veľmi dobre poznali tento štýl riadenia štátu: „Rozdeľuj a panuj.“ V každej dobe, ale najmä v tejto dobe plnej kríz, musia byť politici veľmi zodpovední voči ľuďom. Niekedy sa mi zdá, akoby si naši politickí predstavitelia, poslanci a ďalšie elity sprivatizovali štát a myslia si, že „štát sme my“. Úplne zabúdajú na občanov, od ktorých pochádza všetka moc. A niektorým politikom dokonca prekáža, keď im to občania pripomínajú. Toto všetko je potrebné zmeniť, pretože materiálny svet nás za posledné roky neskutočne valcuje. Veľakrát sa vytesňuje z našich životov náš Stvoriteľ, náš Spasiteľ Pán Ježiš Kristus, a ľudia sa klaňajú „bohom“ materiálneho sveta. Zabúdame, že sme aj spirituálne a duchovné stvorenstvo a musíme oveľa viac hľadať hodnoty života nie v materiálnom svete, ale v tom duchovnom. A prečo? Nuž preto, aby sme vôbec prežili. A preto, že nás Boh stvoril aj ako duchovné osoby.

Bratia a sestry, úmyselne upriamujem pozornosť na vážne krízy v sekulárnych spoločnostiach, pretože tieto sa pod vplyvom Covidu-19 kumulujú a veľmi sťažujú život bežným ľuďom.

Tak ako ja, zrejme aj vy by ste očakávali, že ľudí v tomto období podrží aspoň kresťanská cirkev. Nechcem hovoriť o našich bratských kresťanských cirkvách, treba sa nám zamerať na to, ako na toto spoločenské dianie reaguje naša ECAV na Slovensku. Avšak ešte predtým si vyhodnoťme, či má naša cirkev vôbec právo reagovať na spoločenské krízy sekulárneho sveta, alebo toto právo nemá.

Všetci poznáme Lutherovo učenie o dvoch ríšach, a to o ríši Božej a ríši svetskej

Keďže kresťanstvo má svojimi biblickými pravdami stanovenú vyššiu etiku vzťahov medzi svojimi členmi, ako je etika a morálka v ríši svetskej, lebo tú tvoria kresťania, ale aj neveriaci, treba tieto skutočnosti zohľadňovať. Luther nikdy nežiadal, aby svetská ríša bola úplne kresťanská, lebo to by bol klerikalizmus. To však neznamená, že by svetská ríša nemala byť humánna, sociálne spravodlivá a snažiaca sa o dobro pre svojich občanov. Lutherovi bolo jasné, že podľa etiky, ktorú Pán Ježiš Kristus učil ľudí vo svojej kázni na vrchu blahoslavenstiev, sa nedá riadiť svet, predsa je nutné, aby aj svetské zákony pod vplyvom Kristovho evanjelia humanizovali svet. Skutočné kresťanstvo teda nemôže mať záujem len o odstraňovanie individuálnych hriechov, o znižovanie moci diabla v duchovnej oblasti, ale musí napomáhať aj k odstraňovaniu sociálnych hriechov vo svete a prejavov moci diabla v sekulárnej oblasti. Prečo to má cirkev robiť? Nuž, predovšetkým preto, lebo veríme, že svet je Božím dielom. Cirkev sa teda nemá zmocňovať sveta ani vlády nad svetom, ale kresťania majú svetu pomôcť zbaviť ho biedy, utrpenia, vojen, nespravodlivosti – proste, humanizovať ho aj napriek tomu, že pravá otčina kresťana nie je tu, na zemi, ale na nebesiach. Luther si teda nepredstavoval kresťana ako človeka zahľadeného iba do neba. Opravdivý kresťan sa zaoberá aj politikou, aj hospodárstvom, pretože všetko nehumánne, nedôstojné, beštiálne a nespravodlivé treba z poriadkov sveta odstraňovať.

„Pasivitu nepokladám za kresťanský postoj, takto sa v minulosti nesprávali ani Štúr, ani Štefánik či Dubček, ale ak bolo treba, stáli na čele diania. Nečakali, kto iný vyrieši boj Slovákov za hodnoty.“

Pamätajme teda, bratia a sestry, že svet je Boží, a to aj po jeho páde do hriechu. Boh ho stále miluje a hľadá dobro a chce ho aj od nás. Preto je našou kresťanskou povinnosťou odnímať svet diablovi a vracať ho Bohu. Tak ako to robil Martin Luther, Albert Schweitzer, matka Tereza či Martin Luther King, ktorí ako silne veriaci kresťania menili a poľudšťovali sekulárny svet.

Preto som v úvode tohto príspevku úmyselne tak široko rozvádzal, koľko je nahromadených problémov vo svete a aj u nás, na Slovensku. Očakávam, stále očakávam, že naša ECAV na to zareaguje, že sa nebude prizerať, ako sa ľudia trápia, ako sa rozmáha chudoba, ako ľudia strácajú svoju dôstojnosť. Ale naša cirkev mlčí. Tak silno mlčí, že je to až počuť. Vzhľadom na to, čo som uviedol o Lutherovi, už dávno mala dať naša cirkev politikom vedieť, že prekračujú hranice slušnosti a spravodlivosti, že sa porušuje legislatíva, že naša politika prestáva byť sociálna, že sa začínajú objavovať prvky nedemokratického riadenia spoločnosti. Nemám však na mysli uvedenie nejakého statusu na webovej stránke ECAV, o ktorom prakticky nik nevie. Mám na mysli, že predstavitelia ECAV by mali nielen písomne osloviť prezidentku, predsedu vlády či predsedu parlamentu, ale že ich aj osobne navštívia a že ich upozornia, aké to môže mať následky na deštrukciu spoločnosti.

„… aj bezmedzná láska má svoje limity. Láska k nepriateľom platí v individuálnej etike kresťana. Ale ak ide o veci spoločnosti, kde je mnoho hriechu, treba sa riadiť polovičnou láskou, ktorá už pozná popri láske aj spravodlivosť a tvrdosť zákona, nielen odpúšťanie evanjelia.“

To sme už zabudli na Hitlera, keď kresťania len tak vlažne vyslovovali výhrady voči jeho začínajúcim politickým praktikám? A keď už bolo neskoro, tak okrem mnohých iných zomierali v koncentračných táboroch a na popraviskách aj samotní kresťanskí kňazi. To chceme opäť zažiť? Už dávno mala aj Ekumenická rada cirkví v SR prijať spoločné vyhlásenie k predstaviteľom štátu, už dávno sme mali počuť výhrady a apel Svetovej rady cirkví. Alebo stále len čakáme, ako zareaguje katolícky pápež a my sa potom nejako pridáme? To sme stratili odvahu byť nositeľmi svetla pre ľudí, byť hlasom volajúcim na púšti, byť nádejou pre tých, ktorí si už sami nevedia pomôcť a nemá sa ich kto zastať? Takúto pasivitu nepokladám za kresťanský postoj, takto sa v minulosti nesprávali ani Štúr, ani Štefánik či Dubček, ale ak bolo treba, stáli na čele diania. Nečakali, kto iný vyrieši boj Slovákov za hodnoty, ktoré sú všeľudské, humánne a spravodlivé.

Evanjelická cirkev a. v. na Slovensku potrebuje svoje osobnosti dneška

Potrebujeme svojich vodcov ordinovaných aj neordinovaných, a to práve teraz, nie potom, keď nás svetový vývoj všetkých prevalcuje.

Snáď nám nezväzujú ruky obavy, aby sme nič nevyčítali štátu, lebo nám štát nebodaj zastaví štátne príspevky, ktoré teraz dostávame? Tadiaľto pre cirkev cesta nevedie a tadiaľto pre nás nevedie ani cesta do kráľovstva nebeského. Pán Ježiš Kristus bol nesmierne tolerantný, milosrdný, chápajúci ľudskú malosť, ale keď bolo priveľa zloby, tak zasiahol – a prísne zasiahol. Veď celý náš svet je jeden chrám Boží, lebo všetko, čo je stvorené, je dielom Božím a my sme tu iba dočasní nájomníci. Ale proti tomu, kto Boží chrám poškodzuje a ničí, treba v Božom mene zasiahnuť. Pritom nesmieme zabúdať na význam Božieho prikázania: „Miluj blížneho svojho ako seba samého“, k čomu Pán Ježiš Kristus pridáva: „… miluj aj svojho nepriateľa.“ Je to úžasný, unikátny a nenahraditeľný návod na riešenie medziľudských vzťahov a konfliktov, ale Luther tiež hovorí: „… aj bezmedzná láska má svoje limity. Láska k nepriateľom platí v individuálnej etike kresťana. Ale ak ide o veci spoločnosti, kde je mnoho hriechu, treba sa riadiť polovičnou láskou, ktorá už pozná popri láske aj spravodlivosť a tvrdosť zákona, nielen odpúšťanie evanjelia.“

„Naši farári vedia o mnohom, čo sa im na dnešnej cirkvi nepáči, ale mlčia. Mlčia tam, kde by mali hovoriť.“

Takže neplatí postoj L. N. Tolstého, že kresťan sa v nijakom prípade nemá vrchnosti protiviť. Platí postoj M. Luthera: „Malého tyrana treba ešte znášať, ale proti veľkému tyranovi sa treba postaviť.“ Tým vlastne Luther pripúšťal aj pre kresťanov právo na odpor alebo sebaobranu vyjadrenú slovami: „Ak sa cisár notoricky dopúšťa násilností, niet rozdielu medzi ním a vrahom a pripúšťa sa právo na odpor. Keď už nefunguje magistrát, potom je ľud magistrátom.“ Takže bojujme aj v cirkvi za spravodlivý a humánny sekulárny svet! Lebo ak sa cirkev nepostaví za tých najslabších v spoločnosti, tak si v konečnom dôsledku vyslúžime skôr diablov gulag, a nie kráľovstvo nebeské. To musí robiť naša cirkev nielen teraz, to mala robiť aj v minulosti a mala by to robiť určite aj v budúcnosti! Len tak si vybuduje rešpekt v spoločnosti a bude nositeľom etiky a svetla v mrákotách času.

„Začali sme sa v cirkvi deliť na akúsi koalíciu a opozíciu, čo je v cirkvi neprípustné, pretože my všetci musíme vytvárať jednotnú koalíciu na čele s Pánom Ježišom Kristom.“

Bratia a sestry, musíme sa vysporiadať aj s otázkou, či má naša ECAV pri kríze, ktorú sama prežíva, morálne právo kritizovať predstaviteľov sekulárneho štátu, že nie vždy vládnu demokraticky, že sa prijímajú aj nekvalitné zákony, že mnohých ľudí vytesňujú na okraj spoločnosti, že sa rozkráda majetok štátu, že sa viac politikárči, ako pomáha ľuďom, že sa manipuluje s informáciami, že sú prenasledovaní politickí oponenti a kritici. Veď v našej ECAV sa často dejú podobné veci. A práve kvôli takýmto konaniam prežíva aj naša cirkev hlbokú krízu. Nie je to náhodou tak, že predstavitelia cirkvi nevyčítajú štátnym predstaviteľom uvedené nedostatky len preto, lebo sa boja odpovede v zmysle: Čo nás kritizujete, veď vo vašej cirkvi je to to isté!

Ako riešiť krízu v ECAV?

Bratia a sestry, v čom teda spočíva súčasná základná príčina krízy v našej ECAV? Predovšetkým v tom, že sa uzatvárame pri riešení reálnych problémov pred širokou cirkevnou verejnosťou, pred vlastnými členmi v cirkevných zboroch. Nepočúvame ich hlasy, lebo máme dojem, že ich zástupcovia v Synode a Generálnom presbyterstve vyriešia problémy aj bez poznania názorov členov cirkvi. Presne tak ako štát, aj cirkev začína žiť vo dvoch bublinách. Jednou je vedenie cirkvi, Generálne presbyterstvo a Synoda a druhou sú členovia cirkvi. Od nich sa v poslednom čase viac-menej iba požaduje, aby platili príspevky do ústredia cirkvi, ktorá si už s ich prerozdeľovaním poradí sama.

„Členovia cirkevných zborov už odmietajú zúčastňovať sa na voľbách, ktorých výsledok je dopredu daný určitou názorovou skupinou cirkvi.“

Poznám mnohých farárov pôsobiacich v našich cirkevných zboroch ako veľmi vzdelaných, múdrych a organizačne schopných, ale celkovo mi kňazský stav pripadá málo aktívni, nereagujúci na konkrétne problémy v spoločnosti a cirkvi. Naši farári vedia o mnohom, čo sa im na dnešnej cirkvi nepáči, ale mlčia. Mlčia tam, kde by mali hovoriť. Nechávajú hovoriť radšej neordinovaných, aby sa nebodaj nedostali do zlého svetla u svojich nadriadených. Na seniorálnych poradách naši farári neotvárajú témy, ktoré sú spoločensky a cirkevne horúce, aby sa možno nepopálili a neohrozovali svoju, aj tak malú finančnú odmenu, ktorú im môžu prilepšiť alebo pohoršiť ich cirkevní nadriadení. Ak sa mýlim, tak sa našim duchovným vodcom v cirkevných zboroch ospravedlňujem; ale ak sa nemýlim, kto sa ospravedlní radovým členom cirkvi za stav našej ECAV na Slovensku? Našej cirkvi akoby prestalo záležať na tom, že jej členovia odchádzajú z cirkvi, že sú pasívni, že im členstvo v cirkvi prestalo robiť radosť. Neskúma sa, prečo sa na voľbách najvyšších cirkevných predstaviteľov zúčastňuje tak nedôstojne málo členov cirkvi – vôbec to nie je problémom Covidu-19. Členovia cirkvi neustále počúvajú o svároch, o zlom hospodárení s majetkom cirkvi, o porušovaní cirkevných zákonov, o disciplinárnom stíhaní kritikov vedenia cirkvi, o vyvolávaní strachu medzi duchovnými a podobne. Začali sme sa v cirkvi deliť na akúsi koalíciu a opozíciu, čo je v cirkvi neprípustné, pretože my všetci musíme vytvárať jednotnú koalíciu na čele s Pánom Ježišom Kristom.

„Čo by sa stalo, keby bohaté cirkevné zbory (napr. bratislavské) začali pomáhať tým slabším pri rôznych investíciách do kostolov, do škôl, do sociálnych objektov? V ranej cirkvi to bolo bežné a dnes, v 21. storočí, to nejde?“

Ak sa nechceme klamať, musíme si objektívne vyhodnotiť príčiny, prečo sa znižuje počet členov hlásiacich sa k ECAV na Slovensku. Ak sa nechceme klamať, musíme si objektívne a pravdivo zdôvodniť príčiny fatálneho nezáujmu a výrazného odmietnutia kandidátov na funkciu generálneho dozorcu navrhnutých poslednou kandidačnou poradou. Neklamme sa, že za to môže Covid-19! Pravda je taká, že členovia cirkevných zborov už odmietajú zúčastňovať sa na voľbách, ktorých výsledok je dopredu daný určitou názorovou skupinou cirkvi. Volebný zákon je absolútne prekonaný a neakceptovateľný a treba ho založiť na úplne nových princípoch. Ak sa nechceme klamať, musíme členom cirkvi verejne zdôvodniť, prečo bol už viackrát z volieb generálneho dozorcu kandidačnou poradou vylúčený doc. MUDr. Imrich Lukáč, CSc., a to bez udania dôvodu. Ak sa nechceme klamať, raz a navždy sa musíme vysporiadať s majetkovými kauzami v Reformate a v Beckovskej Vieske či dôstojne doriešiť otázku v reštitúcii navrátených majetkov po zaniknutej Nemeckej ev. a. v. cirkvi. Takto by to už ďalej nemalo ísť.

„Ak sa v štáte správajú politici voči kritikom podráždene a mnohokrát až pomstychtivo, v ECAV musíme bratsky prijímať dobre mienenú kritiku! ECAV sa musí stať opäť užitočnou pre svojich členov.“

Náš cirkevný život akoby sa zúžil iba na riešenie cirkevných majetkov a rôznych finančných problémov Nechcem byť naivný, viem, že peniaze cirkev potrebuje, ale aj tie budeme mať, ak si budeme oveľa viac vážiť radových členov cirkvi. Pretože práve v nich je neskutočný potenciál schopných ľudí, len ich treba podchytiť, zaujímať sa o nich, dať im pocit dôležitosti. Keď budú mať členovia cirkvi pocit, že sú potrební, že o ich názor niekto stojí, dokážu úžasné veci. Duch Svätý cez aktivity našich členov pripraví toľké riešenia, že budeme môcť byť hrdí na našu ECAV. Niektoré riešenia máme aj hotové, len ich nepraktizujeme. Čo by sa stalo, keby bohaté cirkevné zbory (napr. bratislavské) začali pomáhať tým slabším pri rôznych investíciách do kostolov, do škôl, do sociálnych objektov? V ranej cirkvi to bolo bežné a dnes, v 21. storočí, to nejde? Pochopme, že najväčší poklad má naša cirkev nie v majetkoch, ale vo svojich členoch, tak sa o nich treba starať. Ak chce naša cirkev mať dôstojné postavenie v 21. storočí, musíme sa správať inak ako doteraz aj inak, ako sa správa štátne spoločenstvo. Ak sa štátni politici uzatvárajú pred občanmi, ECAV musí otvárať náruč všetkým, ak majú občania v štáte pocit, že politici sa k nim správajú nadradene a arogantne, v ECAV musia mať členovia cirkvi istotu, že im cirkevní predstavitelia slúžia, ak v štáte sa porušujú zákony pri ich prijímaní a aj pri ich realizácii, tak v ECAV nesmie byť prijatý ani jeden zákon, ktorý by bol v rozpore s Božou morálkou, nesmie sa stať, aby právne predpisy boli zneužívané voči členom cirkvi! Ak sa v štáte správajú politici voči kritikom podráždene a mnohokrát až pomstychtivo, v ECAV musíme bratsky prijímať dobre mienenú kritiku! ECAV sa musí stať opäť užitočnou pre svojich členov. Cirkev musí opäť zabojovať za svojich členov. Nemôže a nesmie si povedať, že ty môžeš ísť preč z cirkvi, lebo si nás kritizoval. Každý, kto vieroučne nezlyhal, stojí za námahu vrátiť ho späť do náručia cirkvi. Cirkev nemôže čakať na lepšie časy, nemôže „prečkať“ dobu devastujúcu ľudí niekde ticho za pecou a potom vystrkovať hlavu, keď sa búrka udalostí preženie a upokojí! To je pre cirkev nedôstojné. Cirkev musí upustiť od vnútorných sporov, musí upustiť od nekalých praktík získavania cirkevnopolitickej moci, cirkev musí prestať bojovať voči svojim názorovým protivníkom, cirkevní predstavitelia musia upustiť od svojho ľudského ega a ľudskej pýchy, ktoré im zabraňujú priznať si chybu, ospravedlniť sa za spáchaný hriech! Iba takáto ECAV má nádej na prežitie v búrkach času.