alebo návraty ku oslavám jeho 140. výročia narodenia, ktoré by určite „najväčší Slovák“ ocenil.
Bratia a sestry, sympatizanti i oponenti SEJ. Skončil sa Rok Milana Rastislava Štefánika, ale ja verím, že so Štefánikom v srdci a mysliach pokračujeme spoločne ďalej. Niektorým sa v týchto dňoch dostal do rúk môj materiál, ktorým som sa vrátil ku oslavám 140. výročia jeho narodenia. Nakoľko bol materiál v printovej podobe mierne upravený, predovšetkým jeho názvom a rozdelením do dvoch samostatných materiálov, rozhodol som sa podeliť s jeho originálnou verziou na našej stránke.
Piešťany, 29. júla 2020
Peter Bzdúch, predseda SEJ
Silný nadpis? Bulvárny? Omyl. Autentický a stále pravdivý. Veď slová Samuela Zocha, prvého bratislavského župana a súčasne evanjelického biskupa sú pre súčasnosť, zjazvenú zabúdaním na sľuby, lásku, priateľov a vôbec ľudí, cez plagiátorstvo až po vysmievanie sa neriešením, či skôr zahladzovaním do očí bijúcich hospodárskych deliktov a nerešpektovaním predpisov (pozn. nielen vo svetskom prostredí), viac ako aktuálne.
Keď ukladali 11. mája 1919 telesné pozostatky M. R. Štefánika do hrobu na Bradle, kde od roku 1928 stojí Mohyla, ktorú navrhol jeho rodák a priateľ architekt Dušan Jurkovič, Samuel Zoch v smútočnej reči povedal:
„Zabili by sme ťa tým, keby sme nemali dosť síl ísť po tvojej ceste pravdy, dobra a práce. Zabili by sme ťa, keby sme v sebaláske hľadali prospech svoj na škodu národa, keby sme hľadali zmysel života v bohatstve hmotnom, v peniazoch, v jedle, v surových pôžitkoch, ktoré zabíjajú ducha. Zabili by sme ťa, keby sme viac presadzovali lož ako pravdu, keby sme neočistili svoj život súkromný i verejný od podlosti a zlodejstva. Zabili by sme ťa, keby sme stratili svoje národné povedomie a národnú hrdosť.“
Piešťanské čriepky pre Štefánika
Pooperačná rehabilitácia ma priviedla v nedeľu 19. júla do Piešťan. Iba čo som sa stihol zaregistrovať v kúpeľnom dome a po pár minútach chôdze k Kúpeľného ostrova som sedel v Kursalone na programe Štátnej opery z Banskej Bystrice „Pocta Štefánikovi“. Program mi telefonicky avizoval jeho protagonista Juraj Sarvaš, s ktorým sme sa stretli koncom minulého roka na jeho tradičnom Poetickom večeri na Stromovej v Bratislave a pre čitateľov sme priniesli novoročný rozhovor.
140. výročie narodenia M. R. Štefánika je dôvodom na oslavy všade na Slovensku. Piešťany a Štefánik však idú mimoriadne dohromady. Nejde vôbec o náhodné spojenie. Vysvetlím. Miestne balneologické múzeum má v bývalom Československu prvenstvo v zriadení expozície velikánovi novodobých slovenských dejín. Konkrétne 29. júna 1933. Piešťanom toto prvenstvo už nik nevezme. V tejto súvislosti hodnotím za symbolické, že Piešťany boli predvojom tohtoročných osláv, lebo vzhľadom na pandémiou zrušenú tradičnú pietnu spomienku 4. mája na bradlianskej Mohyle, dostali oslavy narodenia M. R. Štefánika príležitosť zahájiť novú tradíciu. Tradíciu skutočných osláv, ako sa pre výročie narodenín patrí. Ruku na srdce: mnohým sa v súvislosti so Štefánikom vynorí v pamäti iba jeden dátum: 4. máj 1919… a možno ešte 28. október 1918. Tým, čo sa vybaví aj ďalší dátum, či ďalšie z jeho života, patrí môj veľký potlesk. Vďaka špecifickým okolnostiam roku 2020 má 21. júl príležitosť stať sa druhým všeobecne známym dátumom zo Štefánikovho života.
Piešťanské oslavy sa začali v Hudobnom pavilóne v mestskom parku príhovorom Miroslava Musila, po ktorom Mária Schlosserová predniesla báseň. Pozdravný príhovor predniesol primátor mesta Piešťany Peter Jančovič, po ktorom vystúpili žiačky Základnej školy M. R. Štefánika a spevácky zbor Coro Laudamus. Následne sa prítomní presunuli k soche M. R. Štefánika, kde položili veniec spoločne s čestnou strážou.
Na úvod hudobnodramatickej kompozície v Kursalone vystúpil Juraj Sarvaš. Podčiarkol, že turbulencie 20. storočia verne reflektujú aj osudy Štefánikových sôch a búst v Predmieri, Záriečí, či Brezne nad Hronom. Juraj ako žiak dokonca zažil odhalenie sochy v Banskej Bystrici v roku 1941. Tá tam prišla z Komárna, ktoré počas 2. svetovej vojny nebolo na slovenskom území. Spomenul aj zachránenú bustu v Sásovej, ktorá je špecifická tým, že na nej nemá Štefánik generálsku čiapku. Nemohol nespomenúť ani Piešťany, kde bola busta odhalená v roku 2015. Informoval aj, že o týždeň bude osadená nová busta vo Zvolenskej Slatine a pôvodná busta sa presunie do miestnej školy. Jurajove záverečné slová si dovolím citovať: „Málokto si dnes spomenie na tohto muža, ktorý propagoval slovenský národ, aby sa stal rovným s ostatnými národmi Európy, amerického kontinentu, či dovolím si povedať celého sveta. Pripomínajme si ho srdcom. Toho, čo napriek chorobám neustále pracoval pre národ. Pripravili sme pre neho iba čriepky z jeho života, ale s veľkou láskou.“
Pocta Štefánikovi pozostávala z dialógov čerpaných z kníh o Štefánikovi, ktoré publiku sprostredkovali Mária Schlosserová, Juraj Sarvaš a Roman Hargaš. Tie sa striedali s hudobným programom. Mená autorov skladieb: Schneider-Trnavský, Suchoň, Andrašovan, Dvořák, Smetana, Urbanec, Dusík boli pre návštevníkov zárukou kvality, ktorú podčiarkli výkony spevákov: Mariana Sajko, Veronika Mihálková a Šimon Svitok. Na klavíri ich sprevádzala Martina Svitková. Potlesk pre všetkých bol srdečný a oprávnený.
A potlesk za celé podujatie patril aj spoluorganizátorovi, klubu Spoločnosti Milana Rastislava Štefánika v Piešťanoch, ktorému predsedá lekár Pavol Masaryk. Po predstavení, na neformálnom stretnutí s umelcami v zákulisí, som si dohodol stretnutie s jeho dvomi členmi: s Branislavom Neumairom, ktorý je aj podpredsedom správnej rady spoločnosti a Dušanom Švorcom. Po pár dňoch sme sa zišli v sympatickom priestore kaviarne, ktorý dominuje Váhu a národnej kultúrnej pamiatke, kolonádovému mostu, pod ktorý sa podpísal architekt Emil Belluš.
S Branislavom Neumairom som si objasnil odovzdanie Ďakovnej známky Spoločnosti Milana Rastislava Štefánika primátorovi Petrovi Jančovičovi na úvod nedeľňajšieho podujatia. Patrí mu predovšetkým za intenzívnu pomoc pri zviditeľňovaní Štefánika. Jeho cieľom je, aby bol Štefánik uctievaný v širšom rozmere, ako doposiaľ, čo plne zodpovedá aj poslaniu spoločnosti.
Hovorili sme aj o pondelkovom prijatí zástupcov spoločnosti u prezidentky Zuzany Čaputovej, o protokole návštevy v rámci spomienkového projektu „Sto ruží pre Štefánika“, o čestnej stráži v dobových slovenských uniformách. Menovite boli prijatí gen. Peter Novotňák, predseda, Mária Gallova a Branislav Neumair, podpredsedovia, Ladislav Koudelka, čestný člen spoločnosti (pozn. švagor gen. Svetozára Naďoviča) a Jolana Prochotská. Hlavným cieľom stretnutia bolo zasadenie ruže odrody Generál Štefánik v prezidentskej záhrade. Tej ruže, ktorú v roku 1931 vyšľachtil český pestovateľ Jan Bӧhm a ktorú pri svojich cestách do Olomouca, v Rozáriu, objavila práve Jolana Prochotská. Prezidentka po akte zasadenia obdržala Certifikát ruže. Rok Milana Rastislava Štefánika, vyhlásený vládou SR od 4. mája 2019 do 21. júla 2020, doznal jedného zo svojich vrcholov. Poznamenám, že lekár Pavol Masaryk je spolu s Jolanou Prochotskou spoluautorom spomienkového projektu.
Dušan Švorc mi priblížil genézu projektu sochy Milana Rastislava Štefánika, po ktorej Piešťanci volali dlhé desaťročia. Dočkali sa jej až vďaka iniciatíve Spoločnosti Milana Rastislava Štefánika v roku 2015. Bol to práve on, ktorý bol iniciátorom myšlienky osadenia sochy na začiatku aleje, ktorá má teraz ešte väčšiu ambíciu a oprávnenosť niesť Štefánikove meno.
Na záver som sa dozvedel, že občianske združenie Spoločnosť Milana Rastislava Štefánika tvorí zhruba tisícka stálych aj čestných členov v šestnástich kluboch. Čoraz viac sa však ukazuje potreba rozšírenia jej členskej základne cez krajské a okresné mestá. Iba tak je možné zabezpečiť osvetu a šírenie trvalého odkazu Štefánika, ktorého dobrým príkladom je práve klub v Piešťanoch.
O výstave Milan Rastislav Štefánik a tí, čo ho nasledovali, ale aj o ministrovi, ktorý ho dnes nasleduje.
140. výročie narodenia Milana Rastislava Štefánika si na Brezovej pod Bradlom pripomenuli prítomní už v predvečer osláv v rodných Košariskách. Účasť ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí Ivana Korčoka, veľvyslanca Francúzska Christopha Leonzi, veľvyslanca Česka Tomáša Tuhého, zástupkyne veľvyslankyne USA pani Franceschi, primátora mesta Brezová Jaroslava Cirana, či v neposlednom rade riaditeľa Historického ústavu SAV (HÚ SAV) Slavomíra Michálka, riaditeľa Múzea Dušana Jurkoviča Matúša Valihoru, čestného predsedu Spoločnosti Milana Rastislava Štefánika Jána Tataru, či akademického sochára Milana Lukáča, ktorého tabuľa na miestnej pešej zóne oslávila rovnako okrúhle výročie svojho osadenia – dvadsiate, dali podujatiu punc vysokej úrovne a predovšetkým čestnosti a slušnosti. Tak hodnotím všetkých, ktorí na podujatí vystúpili a ktorí majú ďaleko od tých, ktorí od roku 1989 iba využívajú značku „Štefánik“ pre osobné ciele, nehľadiac na deficity vlastných hodnôt oproti tým, ktoré vyznával Štefánik.
poznámka; Považujem za nehorázne, ak sa národu, pred zahraničnými hosťami, na oslavách 140. výročia narodenia Milana Rastislava Štefánika prihovárajú plagiátori, ľudia so stykmi s mafiou, či tí, ktorí sú na svojich postoch vďaka manipuláciám a „naším ľuďom“. Som presvedčený, že týchto by sa určite Milan Rastislav Štefánik nezastal, nestál by o nich a nedal by im priestor pre oficiálne príhovory v jeho rodných Košariskách. Nezabíjajme Štefánika presadzovaním lži!
Oslavy začali na námestí gen. M. R. Štefánika tesne pred piatou hodinou položením kvetov k jeho pamätnej tabuli. Potom, ako kvety položil minister Ivan Korčok, pozval Matúš Valihora prítomných do sály Národného domu Štefánikovho, kde odzneli príhovory oficiálnych hostí. Následne bol predstavený videodokument „Dušan Samuel Jurkovič, Mohyla generála Štefánika na Bradle“. Hlavným bodom programu bola panelová výstava „Milan Rastislav Štefánik a tí, čo ho nasledovali“, ktorú otvoril jej autor Slavomír Michálek v priestoroch múzea Dušana Jurkoviča. Boli tu vystavené aj uniformy a súčasti výstroja čs. legionára Štefana Juríčka. Výstava, videodokument i reštaurovanie uniforiem boli zrealizované vďaka podpore vlády Slovenskej republiky v rámci Roku Milana Rastislava Štefánika.
Pokiaľ sa hovorilo o Štefánikovi a tých, čo ho nasledovali: Štefan Osuský, Vladimír Svetozár Hurban, Vladimír Martin Palic, Juraj Slávik Neresnický, Ivan Krno, Ján Papánek, teda siedmich diplomatoch a evanjelikoch, ja sa pristavím pri príhovore toho, čo ho nasleduje dnes, ministra Ivana Korčoka.
poznámka: Ak by sa čitateľ chcel podrobnejšie oboznámiť s výstavou a nebude mať možnosť si ju osobne pozrieť, odporúčam mu vrátiť sa k materiálu z Lutherusu č. 5 z 5. februára 2020 pod názvom „Rukopis slovenských diplomatov nachádzame všade tam, kde znel hlas slobody a demokracie“, v ktorom som priniesol rozhovor s jej autorom pri príležitosti otvorenia výstavy v Zrkadlovej sále Primaciálneho paláca v Bratislave.
Minister Ivan Korčok o siedmich statočných slovenskej diplomacie
Na úvod minister zablahoželal riaditeľovi HÚ SAV k realizácii skvelej myšlienky sprítomniť dnešnej generácii dielo Milana Rastislava Štefánika a tých, čo ho nasledovali v diplomatickej profesii. V novembri roku 2019, teda ešte ako veľvyslanec SR v USA mal tú česť pri príležitosti 100. výročia jeho úmrtia odhaliť jeho bustu, ktorá sa nachádza v Českom a slovenskom múzeu a knižnici v Cedar Rapids, v štáte Iowa, v jedinom múzeu v USA venovanému Slovensku. Upozornil, že sa na Štefánika nemôžeme pozerať iba cez prizmu diplomacie, hoci je to lákavé, lebo by to nezohľadňovalo jeho prínos v ďalších oblastiach nesmierne činorodej práce vo vede, či kultúre. Napriek tomu minister označil Štefánika nielen za otca – zakladateľa Československa, ale súčasne aj modernej slovenskej diplomacie. Toho, ktorý je inšpiráciou aj pre súčasnú slovenskú diplomaciu. Tak, ako Štefánik pri vzniku Československa, aj dnešní diplomati mali tú česť byť pri zrode modernej slovenskej štátnosti. A predsa je tu zásadný rozdiel, ktorý Štefánikov odkaz ešte zosilňuje a práve preto považuje minister za kľúčové, aby si ho dnešní slovenskí diplomati uvedomovali: vtedajšia štátnosť, o ktorú sa usiloval Štefánik a mal na nej zásadný podiel, bola vybojovaná aj na fronte, vo vojne, zatiaľ čo diplomati dnešnej Slovenskej republiky môžu slúžiť vlasti vďaka odvahe občanov, ktorí sa postavili za slobodu na revolučných námestiach v roku 1989. Za toto cíti aj ako minister zahraničných vecí veľkú zodpovednosť, aby diplomati slúžili krajine tak, ako pred viac ako 100 rokmi Štefánik.
Pre rezort diplomacie Štefánik a tí, čo ho nasledovali zostanú navždy v prvom rade nášho pomyselného „panteónu“ slovenských diplomatov. Sú dôkazom toho, že aj malá diplomacia dokáže robiť veľké veci v zahraničnej politike. Položenie základov štátnosti, či založenie OSN k veľkým veciam nepochybne patria. Pri zrode našej štátnosti Štefánikovi úspešne asistovali Štefan Osuský a Ivan Krno po tom, čo sa toto úsilie presunulo z frontových línií na mierovú konferenciu v Paríži, pričom Zmluva z Trianonu bude navždy niesť podpis Štefana Osuského. Minister vyjadril radosť, že práve v roku, keď si pripomíname 75. výročie založenia OSN, si aj v rámci tejto výstavy môžeme pripomenúť, že jedným zo 14 autorov textu Charty OSN bol Slovák Ján Papánek a že právnym poradcom prvého generálneho tajomníka OSN bol ďalší slovenský diplomat Ivan Krno.
Schopnosť elity našej diplomacie nestratiť morálny a hodnotový kompas v ťažkých časoch si zaslúži našu trvalú úctu. Zvlášť v čase, keď svetový poriadok opäť čelí masívnym turbulenciám, je dobré vedieť, že sme v našich radoch mali predchodcov so silným charakterom, ktorí v roku 1938 odmietli Mníchov, v roku 1948 odmietli komunistický prevrat a počas 2. svetovej vojny odmietli v osobách Štefana Osuského či Vladimíra Hurbana vydať československé vyslanectvá nacistickému Nemecku. Na záver príhovoru vyjadril minister potešenie, že sa v rámci výstavy objavuje Juraj Slávik Neresnický, ktorý bol jeho predchodcom na poste veľvyslanca vo Washingtone pred 70 rokmi, ako aj ďalší „kolega“ z veľvyslanectva Vladimír Palic.
Na záver vyslovil minister želanie, aby jeho nástupca na poste šéfa slovenskej diplomacie o 100 rokov mohol taktiež konštatovať, že aj v 21. storočí slovenská diplomacia vychovala diplomatov disponujúcich občianskou statočnosťou a zahraničným vplyvom porovnateľným s týmito „siedmimi statočnými“ slovenskej diplomacie.
Peter Bzdúch
fotografie: Miloslav Ottinger
